Meč

aug 14, 2018 | Zbrane a zbroje

|

Skutočné meče vážili niekoľko kilogramov.

|

Žliabok v čepeli slúži na odtekanie krvi.

|

Meč bol výsadou najbohatších vrstiev.

|

Meč rezal aj pri ľahkom dotyku.

Ak sa vám zdajú fakty uvedené vyššie podozrivé, gratulujeme! Ani jeden z výrokov nie je univerzálne pravdivý. V tomto krátokom článku popíšeme časti meča a pokúsime sa uviesť všetky výroky na správnu mieru.

Meč sa v našom kontexte skladá z hrotu, čepele, záštity, rúčky a hlavice zakončenej rozklepaným tŕňom, ktorý drží jedotlivé časti meča pokope.

Podľa typológie Ewarta Oakeshotta pre naše obdobie pripadajú primárne tieto štyri tvary čepele. Vždy ide o rovnú alebo mierne sa zužujúcu jemným s hrotom a žliabkom (drážkou) po celej dĺžke. Čepeľ bola ostrá od hrotu až po záštitu. Meče, ktoré používame na šerm samozrejme kvôli bezpečnosti ostré nie sú.

Typ X

Typ XI

Typ Xa

Typ XIa

K žliabku sa vzťahuje aj jeden z mýtov. Drážka na meči nemá nič spoločné s krvou protivníka, slúži na odľahčenie čepele. Meče so žliabkom sú o 20% až 35% ľahšie, pri zachovaní pôvodnej pevnosti, ako ich náprotivok bez žliabku. Na tomto mieste rovno môžeme vyvrátit aj druhý mýtus o váhe meča, ktorá sa rozhodne nepohybovala v kilogramoch. Meče nášho typu zvyčajne vážia okolo 1kg až 1,5kg. Išlo o jednoručnú zbraň, bojovníka by ťažký meč spomaľoval a unavoval.  V prípade, že mal meč ostrie, jeho váha šla ešte o nejaké to deka dolu.

Záštita alebo priečka, ktorá sa v neskorších obdobiach vyvinula do komplikovaných košov, slúžila okrem zjavnej ochrany ruky aj na útok. Či už priamy úder do tváre, alebo na iné zraniteľné miesto. Alebo pri technike nazvanej Mordhau (opísaná v šermiarskych manuáloch z neskorších období) sa mohol premeniť meč na improvizované, ale veľmi účinné kladivo.

Mordhau, Tallhofer: Fechtbuch, 1490.

Obrázok, aj keď o tri storočia mladší, rovno vyvracia další z mýtov. Na porezanie treba okrem ostrej čepele a poddajného materiálu (ideálne súpera) aj tlak a pohyb. Správny úchop meča, taký pri ktorom sa meč nezarýva do dlane a ani sa v nej nepohybuje, dovoľuje manipulovať rukou nie len so svojou, ale dokonca aj so súperovou čepeľou.

Záštity mali tvar jednoduchej priečky bez skrutov alebo iného zdobenia. Podľa Oakeshottovej typológie vyzerali takto.

Poslednú čast meča tvorí hlavica nazývaná aj hruška, ktorá slúži ako protiváha čepele a samozrejme môže byť použitá na útok – napríklad úder priamo do tváre. Hrušiek Oakeshott pre naše obdobie kategorizoval hneď niekoľko. Zvyčajne mali tvar paraorechu alebo jednoduchého disku či mince.

Vae victis.

Informácie a obrázky sú prebraté z článku Nathan Robinson et al. Ewart Oakeshott: The Man and his Legacy.

Napíšte nám

15 + 4 =

Argyll

Argyll o.z.
Plickova 7472/11,
83106 Bratislava-Rača

IČO 42353459